Jej džínsové denníky sa stali u slovenských čitateľov fenoménom. Prvý diel vyšiel v roku 2007 a Zuzka Šulajová sa stala Objavom roka.
Práve vyšiel 6.diel série Džínsové denníky, ktorú začala tvoriť ešte v roku 2003 doslova na kolenách. Nikdy by jej vtedy nenapadlo, že príde aj druhá časť, tretia, Lukášov denník, až napokon šiesta kniha. Príbeh Džínsových denníkov sa týmto končí, čo je určite ľúto mnohým čitateľkám.
Keď si Paula Semoková v pätnástich začala písať denník, netušila, že sa stane jej sprievodcom na celý život ani že nebude jediná, kto si ho vedie. Po návrate z Austrálie sa musí rozhodnúť nielen pre krajinu, kde zostane žiť, ale aj pre toho správneho muža.
Bude ním Ind Vilas či Lukáš Masubo?
Zdá sa však, že Lukáš už má iné priority. Paula váha, až jej napokon život uštedrí prekvapenie, ktoré zdanlivo rozhodne za ňu. Alebo, lepšie povedané, vytiahne na svetlo to, čo sama v hĺbke duše vždy vedela...
„Šiesta časť z paradoxne sedem konečných dielov série (rátam bonusovú Džínsový denník Lukášovými očami) je vyvrcholenie a záverom celej série, ktorá nikdy nemala existovať,“ vysvetľuje s úsmevom Zuzka Šulajová.
Od štvrtej časti ide o jednoliaty príbeh - hoci v každom diele sa rieši niečo iné - rozdelený do troch častí, čím čitateľov podľa jej slov privádzala do zúfalstva. Otvorené konce v najnevhodnejších miestach.
Začítajte sa do novinky Džínsový denník 6:
LUKÁŠ
19. 8. 2013 – PONDELOK
20.10
Nechce sa mi veriť, že o necelých päť hodín bude Paula vo Viedni. Vo Viedni, kúsok od nás. A o hodinu a pol nato dokonca v Lamači. Už nie šestnásťtisíc kilometrov, či koľko to je do Sydney, ale iba tristo metrov. Sedím pri počítači, mám zapnutý radar a ako taký pako sledujem malú bodku, čo je ona, teda vlastne lietadlo, a snažím sa vsugerovať pilotovi, aby trochu pridal. Tak pomaly letí hádam len motýľ!
„Brácho...? Ježiš, čo nadskakuješ, akoby si zbadal ducha pomstiteľa???“
Ségra. Šibnutá ako vždy. Nepomohlo jej, ani keď sa po uši zamilovala do toho najnevhodnejšieho chlapa na svete, jedného z mojich najlepších kamošov – Španiela Justa. Ako kamoš je absolútne super, všetko vie, skoro všade bol, skoro všade má kamošov, okolo neho nádherné baby a je za každú chujovinu. Myslím, že sestra úplne potratila rozum. Chápete, ráno vstane, v kúpeľni strávi šesť minút namiesto tridsiatich deviatich (nesrandujem, raz som ju stopoval), na raňajky zje šesť croissantov, až som sa jej spýtal, či je už tehotná a môžem Justa konečne vykastrovať, na čo do mňa šmarila pokrievku a ja som bol spokojný, že ešte nemusím volať psychiatra.
Zato sebe asi psychiatra zavolať môžem, keďže som vyskočil pol metra, debilník strčil pod pracovné papiere, väčšina z nich pristála na zemi a myš sa bezmocne hompáľala na kábli.
„Kedy sa konečne naučíš klopať?!“ zavrčal som.
„No, nepredpokladala som, že máš pod paplónom schovanú milenku, ani že budete spolu sledovať porno, tak som si dovolila vojsť bez ohlásenia,“ škerila sa a policajtsky skenovala miestnosť, čo ju jednoducho musel naučiť ten jej expolicajt. Zagánil som.
„Čo?“ potuteľne našponovala obočie. „Chceš mi povedať, že tak skoro po Romane máš pod perinou náhradu?“ zapárala. „Neverím, že si až taký neodolateľný, sorry, bráško...“
Mlčal som a čakal, kedy zo seba vypotí, prečo vlastne prišla. Nakoniec to z nej vypadlo: „Ideš po Paulu na letisko? Priletí o jednej.“
Prehltol som. „Nechcela, aby som po ňu šiel.“
„Aha. A ty ju poslúchneš? Čo sa stalo s mojím tvrdohlavým dvojčaťom?“
„Mohla by si ma nechať? Mám tu robotu. Ak ti to nie je známe, otvoril som si reštiku,“ pokúsil som sa tváriť seriózne, ale asi mi to nevyšlo, lebo Denča sa rozmarne posadila na stôl a ja som sa len modlil, aby zadkom nevyhrabala tento zdrap papiera. Muselo mi načisto preskočiť, že som sa vrátil k vypisovaniu, čo som naposledy robil ešte na strednej.
Práve mi to napadá: Cherchez la femme. Za všetkým hľadaj ženu. Hm.
Kokos. Asi by som mal fakt začať robiť.
Denča mi zrejme čítala myšlienky, lebo povedala: „Tak robotu, áno? Mob si si nechal dolu, máš päť zmeškaných hovorov, tri od Milana, jeden od Danyho a tretí od nejakej, ktorú si si uložil ako Cicu. Panebože, brácho, Cica??? Už nemáme pätnásť!“
Povzdychol som si. Tie ženské! „To je čašníčka. Všetci ju tak volajú. Vôbec netuším jej skutočné meno. A neksichti sa, lebo ti to zostane,“ upozornil som ju dobromyseľne. „Pre personál je tu Dany, nie ja.“
„No iste. Počuj, ak chceš získať Paulu späť, neodporúčam ti, aby si sa obklopoval cicuškami.“
Zazrel som na ňu. „Kto hovorí, že ju chcem získať späť? Nevracia sa kvôli mne, je zadaná, sama si videla, ako spolu cukrujú. Keď jej je lepší Ind, prosím.“
Denisa našpúlila pery. „Iste. Čistá ľahostajnosť.“
„Tak. Srať na to.“
„Iste. Hlavne, že ti tuto lieta miniatúra jej lietadla,“ zaspievala a ukázala na minimalizované okno, kde svietil názov stránky. Dofrasa. Ten Juro ju naozaj nemusel tak dôkladne vycvičiť.
„Samozrejme, nie som taký ľahostajný, aby mi bolo jedno, keby sa im čosi pri takom dlhom lete stalo,“ snažil som sa to zahrať do autu. „Uvedomuješ si riziká?“
Denisa nahlas vydýchla. „Práveže áno. Takže na letisko po ňu nejdeš?“
„Nejdem,“ odvrkol som. „Povedala, že po ňu ide ten Detvan a ja mám zostať doma.“
„Fajn,“ Denisa veselo pokrčila plecami. „Zostaň doma, myslím, že tým nič nepokazíš. Ale počítam s tým, že potom po nej vyštartuješ!“
Vypliešťal som oči. „Myslel som, že je to tvoja najlepšia kamoška, takže asi vieš, že ona už záujem nemá.“
„Ani by som sa nečudovala, keď si sa zachoval ako taký odroň. Ja by som ťa veru už naspäť neprijala, ani keby si prišiel s prosíkom na kolenách.“
Zmätene som zagúľal očami. Ségra už pravdepodobne začína používať mne záhadné španielske metódy vyjadrovania sa.
„Ale ona nie je ja a voči tebe nie je ľahostajná. Tak zaboduj, nech radšej pekne zostane na Slovensku s tebou ako tak príšerne ďaleko s Vilasom, ktorý je síce božský, ale... skrátka, ďaleko,“ opäť mykla plieckami a nahla sa mi k uchu: „Predo mnou to neskryješ, Masubo,“ zašvitorila a odtancovala z izby. Vzápätí znova otvorila dvere a hodila mi mobil.
Uši mi doteraz horia ako krpcovi. Rýchlo som mrkol na radar s Pauliným lietadlom, ktoré sa od chvíle, keď sem ségra vpadla, vôbec nepohlo. Aktualizoval som web, aby som sa uistil, že sa nezasekol, a idem sa pustiť do telefonovania. Biznis ešte len rozbiehame a už makám dvadsaťtri hodín denne. Boha jeho. Takýmto tempom budem šedivý už v dvadsaťsedmičke.
Idem volať. A Cicu radšej premenujem na Pipu. Na tom hádam nie je nič zlé.
... Čo to Denisa vravela? Že Paula nie je ľahostajná...? Videl som predsa, ako na ňom oddane visela. Až príliš. Doteraz mám pred očami, ako s ním blbla pod vodopádom. Mal som pocit, že budem prvý, komu sa zastaví srdce len kvôli pohľadu na niečo. Nepomohlo, keď som úprimne a slabošsky hovoril všetky tie veci, ktoré ženy údajne chcú počuť. Iba mi došlo to, čo viem aj bez toho – že na ňu nezabudnem. Tancovali sme spolu. Duchom však bola inde. S tým druhým. Bolo to cítiť. A celá sa rozžiarila, keď si ujasnila, že chce zostať v Sydney.
Tak prečo sa potom vracia? Vraj aby zistila, či chce byť tu, alebo tam. Veď už dávno vie, že chce byť Indkou, preboha. Naša Paula a Indka. To fakt mohla aspoň zaloviť v iných vodách.
Najhoršie je, že musím uznať, že ten... Ind má kvality, ktoré si cením aj ja. Záleží mu na nej, stará sa o ňu, nie je sebec, a keď som ako debil došiel za nimi do Sydney, ani šklbnutím svalu mi nedal najavo, že sa mu tlačím do kapusty, čo by som ja teda nedokázal, keby akýsi exsomár chcel tráviť čas s mojou frajerkou.
Ale keď sme zo Sydney odchádzali, s Paulou sa nám dotkli ruky. Vtedy sa čosi stalo.
Nie, ja sa nevzdám. Masubo sa nevzdáva, Masubo iba ustupuje.
Tak. A teraz by som mal pohľadať zapaľovač a tieto chorobomyseľné výlevy spáliť.
Paulino lietadlo sa pohlo! Ech, ešte štyri hodiny a tridsaťdeväť minút – a bude vo Viedni.
PAULA
20. 8. 2013 – UTOROK
00.47
Úplný, najabsolútnejší galimatiáš v hlave nielen z časového posunu. Nebyť všadeprítomných hodín, nemám najmenšieho poňatia, aký je vlastne čas. Všetky tie pásma Sydney GMT + 10, Dubaj GMT + 4, Slovensko GMT + 2, do toho letný a zimný čas, pomoooc. Naisto viem len to, že v Sydney je trištvrte na deväť ráno, tiež utorok. Čas prestaviť si náramkové hodiny. Keby sa aj človek dal tak ľahko nastaviť... pokrútime gombíkom, a je to.
Stojím pri páse a čakám, kedy mi tá obrovitá mašina vyhodí kufor. Obávam sa, že ho ani nespoznám, za tých šestnásť hodín cesty som akosi zabudla, ako vyzerá. Bol to čierny Samsonite, to ešte viem, ale takých je tu na tucty. Nabudúce si radšej kúpim červený so zelenými bodkami.
V Sydney mi zrejme zakrpateli zmyslové orgány – viedenské letisko sa mi zrazu zdá strašne maličké. Možno sa za ten rok, čo som bola preč, scvrklo. Dokonca mi je jedno, či sa môj kufor nestratil. No a, veď som už doma.
Doma... Ešte aj to slovo mi znie čudne.
Whatsapp!
You safe back home?
Vilas. Rozbúšilo sa mi srdce. Okolo mňa už nebzučí angličtina, ale chrčí nemčina, občas spieva slovenčina a čeština a ja v ruke držím mobil so správou od človeka, s ktorým som bola každý deň, s ktorým som toho toľko zažila, a jediné, čo mi zostalo, sú fotky, správy a spomienky. Odpísala som, že som v poriadku vo Viedni, padám na nos od únavy a pripadám si ako prišelec z cudzieho sveta.
To je len nezvyk, o chvíľu do toho zase vhupneš. Ja už zarezávam v Aussie Abou. Je to tu také... zvláštne – bez teba.
Zrazu do mňa ktosi hrubo drgol, až mi guča v hrdle takmer zabehla, a pohľadom som zavadila o kufor, ktorý vyzeral ako môj. Vrhla som sa k nemu s úľavou, že o chvíľu budem pri Rišovi.
„Hej, hej, čo mi beriete kufor?!“ osopil sa na mňa akýsi chlap a ja som sa jachtavo ospravedlňovala, že som si myslela, že je môj, hoci bol aspoň o polovicu ľahší.
„Zlodejská špina,“ zamrmlal si pod fúzy a pobral sa preč. No zbohom. A vtedy som zjastrila svoj kufor– práve zmizol v otvore medzi nevyzdvihnutými kuframi. Šikovná. Radšej odložím denník a idem striehnuť, kedy sa zase vynorí.
